Zo života

Náš prvý rok s tromi deťmi

Školský rok skončil a Samko ako prázdninové dieťa o chvíľu sfúkne prvú sviečku na torte. Vlastne, ešte to asi nezvládne, tak mu s radosťou pomôžu starší súrodenci 😉 . Aký bol teda náš prvý rok v pätici?

Všetky deti som mala doma, lebo hoci sa Kubko spočiatku tešil do škôlky, vydržalo mu to len prvé tri dni. A tak sme po mesiaci a pol zrušili štátnu škôlku a zaviedli si „domácu škôločku“. (Úvahy na tému škôlka sú na samostatný článok 😀 .) Zároveň staršie deti raz do týždňa chodili k starej mame, ktorá si ich chcela užiť a mne tým trochu uľahčiť situáciu.

 

Tri deti nie sú dve – únava

Hovorí sa, že prvé dieťa je pre novopečených rodičov najväčší šok, druhé menší a tretie – to už ani nezbadáte. Ale ZBADÁTE. 😀 Samko je milé, zlaté, usmievavé bezproblémové bábätko. Ale stále je to bábätko, o ktoré sa treba starať – kŕmiť ho, prebaľovať, uspávať, mojkať, rozprávať a ukazovať mu náš svet.

Napriek tomu, že dvaja starší sú parťáci, veľa sa spolu pekne prehrajú, sú relatívne samostatní a počas celého roka sa mi viac-menej darilo držať si systém, aby nám to doma fungovalo, tak skrátka bolo tých úloh opäť viac. S počtom úloh rástla aj moja/ naša únava. Aj keď sa mi často darilo (a asi od pol roka to už je pravidlo), že všetci traja mi pobede spia/ oddychujú, nie vždy to vyjde. A keď už „mám voľno“, nedokážem ho mnohokrát využiť aktívne podľa svojich predstáv.

Nečakala som, že nás tento prvý rok v pätici tak zomelie únava

Myslela som si, že budem viac písať, ale väčšinou sa zmôžem akurát tak na skrolovanie po fb (áno, nie je to veľmi na chválenie), prípadne na spánok. Skrátka dobíjam energiu. V dni, kedy mal byť podvečer manžel so staršími deťmi sám, si pri odchode z práce dal kávu. Aby zvládol popoludňajšiu šichtu. 🙂

Navyše, zima bola dlhá a prvé štyri mesiace tohto roku sme boli skoro stále chorí. Napriek neškôlkovaniu sme si doma neprestajne niečo točili – dva týždne zle, týždeň lepšie a zas dokola. Neraz to chytilo aj nás rodičov. Hoci to neboli vážne choroby (našťastie!), aj nekonečné sople a kašle sú veľmi únavné, najmä psychicky. S obmedzeným pohybom, bez návštev a sociálneho kontaktu… celé zle. A keď sa v tejto situácií aj tie slnečné lúče a teplo stále posúvali a napriek pár svetlým bodom naplno zažiarili až v júni, bol to veľký tréning trpezlivosti a odovzdanosti.

Viem, že to znie veľmi „prekvapivo“, ale naozaj som nečakala, že nás tento prvý rok tak zomelie únava. A tak som veľa uvažovala o tom, ako mať dosť energie (síl) – ako ju dobíjať, čo mi ju odčerpáva, čo ma teší…

Podľa predchádzajúcich skúseností usudzujem, že ten prvý rok s dieťatkom je vždy najnáročnejší a s rastúcou samostatnosťou drobca sa mamičke trochu odľahčí… tak uvidíme 🙂 . Verím však, že to tak bude aj tentokrát. 😉

 

Starostlivosť o dieťatko je oveľa jednoduchšia – materská sebadôvera

Moja skúsenosť je, že pri treťom dieťati je všetko oveľa ľahšie a slobodnejšie, ako pri prvom. Na mnohé veci už má človek vybudovaný systém, rutinu. Pokiaľ nemá dieťatko nejaký problém, nemusí sa vzdelávať a robiť nové rozhodnutia (o dojčení, nosení, topánkach, príkrmoch, liečení bežných chorôb, psychomotorickom vývoji…), ide v zabehnutom systéme a v ideálnom prípade aj väčšinu oblečenia už len vytiahne zo skrine a nemusí zháňať nové. Vie ako sa bábätko drží, kúpe i kde sa kupujú plienky…

Je oslobodený od neustáleho očakávania a porovnávania – kedy sa už bude pretáčať/ štvornožkovať/ chodiť… lebo VIE, že dieťatko to raz zvládne, keď príde ten správny čas. Aj pri prvorodenom som sa snažila nepripúšťať si, že začal chodiť neskôr ako kamarátkina dcéra, ale škrelo ma to. Teraz nosím v hlave dosť vecí aj bez toho, aby som sa zbytočne trápila takýmito banalitami. Ktoré aj tak neovplyvním, len jednoducho potrebujú čas…

Viac verím dieťatku i sebe, mám reálnejšie očakávania a som trpezlivejšia. Týka sa to nielen pohybu, ale aj zaspávania, úrovni komunikácie. Viem, čo moje staršie deti i deti z okolia zvládli v tom-ktorom veku a viem, kedy zhruba to môžem očakávať aj od najmladšieho. Možno to príde skôr alebo neskôr, ale keď nastane ten správny čas, tak to príde. Skrátka VIEM, že to zvládne, že len treba vydržať, že sa NAOZAJ raz naučí lepšie spať, sedieť aj sám kŕmiť…

Lepšie deťom rozumiem, viem čítať ich „reč“ a mám skúsenosti. Moje i množstva kamarátok. Nielen prečítané a vypočuté, ale najmä zažité. Oproti novopečenej matke mám neskutočnú výhodu – čerpám zo studnice nápadov. Nefunguje na uspávanie táto finta? Nevadí, skúsim inú. A ďalšiu. A ďalšiu. Viem, ako pri nich deti zvyčajne reagujú, že niekedy len treba vytrvať a ono sa naučí, zvykne si. Áno, každé dieťa je iné. Ale zároveň sú si tak podobné…

Rodičovstvo ako manželský teambuilding. Výhodou je, že pri treťom dieťatku sme už ako rodičia pomerne zohraní, vieme, čo zhruba môžeme očakávať (od seba navzájom i od detí), máme doma zabehnutý systém. Hoci pri prvorodenom mal manžel pred starostlivosťou o bábätko značný rešpekt, teraz s prehľadom zvláda všetkých troch. A tak si môže večer vybrať – či chce radšej uspávať bábätko, ukladať veľkáčov alebo upratovať kuchyňu. 😀

Láska sa s počtom detí násobí – veľa radosti a veselosti

S narodením Samka to u nás opäť viac ožilo. Užívam si detský džavot, keď z kuchyne počúvam ako sa deti v izbičke pekne samé hrajú. Stavajú si lego alebo sa chystajú na piknik do obývačky 🙂 . Veľmi sa teším, že si takto budujú vzájomný vzťah a verím, že im to vydrží.

Najšťastnejšia mama som vtedy, keď si moji drobci prejavujú lásku. Niekedy reálne zastanem, pozerám sa na nich a užívam si tie chvíle.

Najšťastnejšia mama som vtedy, keď vidím, akí sú tí moji drobci na seba navzájom dobrí, láskaví. Pekne sa hrajú, držia sa na prechádzke za ruky, fúkajú si boľačky… Keď sú si vzájomne oporou v neznámom prostredí či u lekára, pomáhajú si a držia spolu. Keď jednému robia výter a druhý ho hladká, aby sa nebál. Keď drobcovi odsávam nos a veľkáči ho prídu držať za ruku, aby neplakal. Keď sedia spolu v kresle a čítajú si knižku. Keď púšťajú Samkovi auto na ovládanie a on ho naháňa… 🙂 

Nie, že by u nás neboli aj hádky a konflikty, ale tie si v pamäti nedržím. Stalo sa, ideme ďalej. Možno je to aj mojou optimistickou povahou, ale snažím sa vryť si do pamäti najmä tie pekné momenty. Niekedy reálne zastanem, pozerám sa na nich a užívam si tie chvíle plné lásky. 🙂

Samko je ďalším puzzle v našej rodinnej skladačke, priniesol nám so svojimi veľkými očami aj veľký úsmev a teším sa, že spolu s ním opäť môžeme objavovať tento svet úplne „od podlahy“. 🙂

Takže – napriek náročnosti si myslím, že ten rok stál za to. Hoci nám dal všetkým poriadne zabrať a niekedy sme naozaj museli načrieť do studnice našich síl hlbšie, ako sme čakali. Naučil nás opäť efektívnejšie využívať svoje sily a mňa stále vracia k novoobjavenému pohľadu na supermamu.  Že nezáleží na tom, koľko toho človek zvládne a že nemusím svojim úsilím nikomu nič dokazovať. Podstatný je úmysel môjho konania – aby v ňom bola prítomná láska. Radšej mať s deťmi menej aktivít a doma trochu neporiadok, ale byť viac prítomná a dostatočne trpezlivá.

Mám, čo som chcela 🙂 . A hoci to možno vyznieva ironicky, myslím to úprimne. Vždy som chcela veľkú rodinu, v ktorej to „žije“. A tak ďakujem Bohu za rodinu, ktorú mi požehnal, teším sa z nej a hoci niekedy frflem a nedávam to s očakávaným prehľadom… napriek všetkému som spokojná mamina 😉 .

Tagged , , , , , , ,

2 thoughts on “Náš prvý rok s tromi deťmi

  1. Krásne napísané, skoro akoby som čítala o našej rodine, tiež máme tri detičky, momentálne vo veku 5 rokov, 3 roky a pol roka. A presne ako píšete, zažívame aj také – aj také chvíle. Ale takisto sa viac sústredím na tie pekné. 😉 Presne ste vystihli moje pocity. Prajem veľa spokojnosti aj naďalej. 🙂

    1. Jééj, ďakujem za komentár 🙂 To máte rovnako starých drobcov ako my. Veľa zdravia, radosti a spoločnej pohody vám prajem! 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *