Stretli sme sa na farskom Dni matiek. Napriek tomu, že sme sa videli prvýkrát, mi pani Marta rozprávala o svojom vzťahu s mamou. V ten deň by sa dožila 100 rokov. Jej múdre slová sa mi vpísali do srdca, a tak sa chcem o ne podeliť aj s vami.
Možno jej slová neodzneli presne takto, ale takto som si ich zapamätala. V niečom mi pripomenuli vyjadrenie mojej mamy, azda aj preto mi tak zarezonovali. Navyše, je to téma, s ktorou sa u mamičiek, najmä tej staršej generácie, často stretávam.
Pani Marta rozpráva
Najkrajšie chvíle s mamou som zažila až v jej posledných rokoch. V tom čase sa o ňu starala sestra na východe, ja som za ňou chodievala najmä cez prázdniny. Mama sa vždy potešila, keď som prišla. Časom prestala celkom rozprávať. Raz sestra odišla na dovolenku a týždeň som sa o ňu starala ja. Mama vtedy začala opäť rozprávať! Keď sa sestra vrátila, bola veľmi prekvapená.
Mama mi nikdy nepovedala, že ma má rada, že ma ľúbi. V mladosti som tým veľmi trpela, vyčítala som jej to. Až v dospelosti som pochopila, že mi dala toľko lásky, koľko mala. Ani jej rodičia nikdy nepovedali, že ju majú radi. Celý deň sa ťažko pracovalo, od svitu do mrku a na takéto veci nebol čas. Nemala to odkiaľ vedieť. A tak som sa to pri deťoch musela naučiť sama – pochváliť svoju dcéru, povedať jej, že ju ľúbim. Nešlo mi to samé od seba, ale nechcela som, aby sa trápila, ako ja. Deti potrebujú počuť, že sú pre svojich rodičov vzácne. A tak som sa učila.
Mamy sú také – nám sa to možno zdá málo, ale ony dávajú svojim deťom všetko, čo majú…
Raz, to už mama nerozprávala, som nabrala odvahu a spýtala sa jej: „Mama, ľúbite ma?“ Chytila mi ruku, pohladila, pobozkala. Vtedy som to pochopila. Má ma rada! Celý život ma mala rada! Ľúbila ma najviac, ako vedela. Mamy sú také – nám sa to možno zdá málo, ale ony dávajú svojim deťom všetko, čo majú…
