Pred pár dňami sme sa vrátili so synom z nemocnice. Vycepovaná skúsenosťami z Kramárov – či už v NÚDCH, v pôrodnici alebo na infekčnom, som bola pripravená na všetko, a tak ma Antolská príjemne prekvapila. Po dlhšom čase únavy z nekonečných detských chorôb som si oddýchla, načerpala sily, aby som opäť mohla byť spokojnou maminou. 🙂
Keď sa lekárka rozhodla, že si nás v nemocnici nechajú, spadol mi prvý veľký kameň zo srdca. Keď nám ukázali na oddelení našu izbu, spadol druhý. Naplnila ma veľká vďačnosť, ktorú som postupne začala vedome rozvíjať.
Bola som vďačná, že som sa mohla podeliť o zodpovednosť za synove zdravie – keď už som nevedela ako ďalej, nechala som si pomôcť odborníkmi. Prinieslo mi to veľkú úľavu. Najhoršie zvládam, keď deťom doterajšia liečba nezaberá, stále neviem, čo im je a už to trvá dlhšiu dobu, resp. choroba sa opakovane vracia.
Bola som vďačná za lekárov, ktorí sa skutočne snažili prísť na to, čo by synovi mohlo byť. Spravili mu všetky možné vyšetrenia a bolo vidno, že im na tom záleží, je viac ako len číslo izby.
Bola som vďačná za sestričky, ktoré sa o syna starali. resp. s ktorými sme sa oňho starali spoločne. Boli v dôchodkovom veku a, úprimne, niekedy mi ich bolo aj trošku ľúto. S pribúdajúcim vekom už zdravie nefunguje ako zamladi, ale zvládali to statočne. Spočiatku sa síce tvárili ako drsňáčky, ale nakoniec sa ukázalo, že sú milé. Všetky odbery a vyšetrenia som mohla absolvovať so synom, aj zavádzanie kanyly.
Čo nie je vždy samozrejmosť, napr. na infekčnom, kde som bola inak tiež celkom spokojná so starostlivosťou a prístupom, vzali sestričky samé dieťa a zavádzali mu kanylu bez rodiča. Pri malých deťoch si viete predstaviť tie stresy a revy, keď ich v takejto kritickej chvíli rodičia „opustia“ a musia ju zvládnuť sami. Na druhej strane – som vďačná, že dnes už môžem byť ako rodič hospitalizovaná spolu s dieťaťom. Nie ako pred tridsiatimi rokmi, kedy mohli naši rodičia o takejto možnosti len snívať…
Čo ma šokovalo, že všetky štyri sestry boli už v (takmer) dôchodkovom veku. Nakoniec sa ukázalo, že tam ešte pracujú aj dve mladšie, len boli práve na dovolenke. Napriek tomu, ak sa tieto staršie o dva-tri roky rozhodnú ísť do dôchodku, asi môžu oddelenie zatvoriť. Lebo zohnať len tak štyri nové sestry nie je žiadna brnkačka. Podobne, ako museli zatvoriť oddelenie šestonedelia o pár poschodí vyššie, čo narušilo krehkú rovnováhu pôrodníc v Bratislave, a tak sa počas leta stalo, že rodičky (ktoré ešte mali dosť času) odosielali až do Trnavy… ale to je iný príbeh.
Bola som teda vďačná aj za stav zdravotníctva, aký máme dnes, lebo o pár rokov, keď sa odoberú lekári a sestry skutočne do dôchodku (mnohí z nich už dôchodkový vek majú aj teraz), tak môžu tretinu-polovicu nemocnice zatvoriť a potom naozaj neviem, kto sa o nás bude starať…
Bola som vďačná za izbu, ktorú sme mali. Keď som v nej videla stáť dve postele, ako prvé mi napadlo, kde sa tam zmestia ešte ďalšie dve pre rodičov. Našťastie sa rýchlo ukázalo, že je to izba len pre nás a že aj ja mám normálnu pohodlnú posteľ. Z pôvodnej spoločnej kúpeľne (s vedľajšou izbou) ostalo len umývadlo, ale nevadí. Toalety sme mali hneď cez chodbu. V bývalej kúpeľni však stála komoda so šuflíkmi, kde sme si mohli schovať všetky veci, a tak udržiavať v izbe celkom jednoducho poriadok. Nevídané!
Ešte k tým posteliam – v NÚDCH má rodič nárok len na rozťahovacie lôžko. Môže si ho rozložiť večer o siedmej a ráno o siedmej ho treba pekne zložiť a odniesť do extra miestnosti. Celý deň môže stráviť na stoličke. Aby som im nekrivdila – zažila som aj výnimky. Ale človek je už pripravený na všetko. Takže vlastná izba s vlastným lôžkom je po tejto skúsenosti parádny luxus.
Bola som vďačná za priateľov, ktorí sa o nás postarali. Keďže manžel so zdravými deťmi aj všetci naši rodičia boli mimo Bratislavy, pomohli nám kamaráti. Priniesli nám ovocie, náhradné oblečenie, USB s filmami, aj Eucharistiu. Umožnili mi stráviť pár minút mimo izby, porozprávať sa s blízkym človekom. Veľká vďaka za ochotu aj tým, ktorých služby sme nakoniec nevyužili. 😊
Bola som vďačná za čerstvý vzduch, slnko nad hlavou, možnosť byť v exteriéri. Po pár dňoch zavretých na izbe sme išli na vyšetrenie do polikliniky. Odtiaľ to bolo už len pár krokov von z nemocnice. Tak sme ich spravili. Na päť minút sme sa nadýchali čerstvého vzduchu a potom šups späť do izby. Ale tých pár minút, to bol zážitok! Najviac si ceníme veci až vtedy, keď ich stratíme. Už dávno som si nevychutnala čerstvý vzduch s takým pôžitkom, ako teraz.
Bola som vďačná, keď nás po týždni pustili domov. Záver sa naťahoval, ale dobre to dopadlo, sme doma a snáď aj syn už vydrží aspoň do konca prázdnin zdravý…
No a syn bol vďačný za „týždňové rande s mamou“. Ale dohodli sme sa, že nabudúce pôjdeme na rande radšej do múzea, ako do nemocnice. 😉
Vďačnosť ako užitočná emócia
Možno je to paradoxné, že moja hlavná skúsenosť z pobytu v nemocnici je vďačnosť. Tie pocity boli za celý týždeň, samozrejme, pestrejšie. Ale vďačnosť, je emócia, ktorá ma môže naplniť bud neplánovanie, nečakane a len občas alebo plánovane – môžem sa na ňu vedome zamerať a nechať sa ňou zaplaviť. Je navyše veľmi prospešná – vedie ma do prítomnosti a môže mi pomôcť prehlušiť aj iné emócie, ktoré mi nie sú v daný moment až také užitočné – napr. ľútosť, pochybnosti, neistotu… Jej obrovská výhoda je v tom, že spomedzi všetkých emócií sa pre ňu môžeme veľmi ľahko rozhodnúť a osvojiť si ju. Ak si povieme, že sa jej naučíme, môžeme posunúť svoj život z nálady „nároku“ do života „vďačnosti“. (D.Newby, L.Nunez: Neotvorený dar).
Musím povedať, že prvé momenty vďačnosti prišli v nemocnici spontánne. Naša izba ma dostala. 🙂 Tie ďalšie chvíle som už vyhľadávala vedome – radšej som sa zamerala na to pekné a dobré, čo sa nám tam deje, ako na nepríjemnosti. Myslím si, že práve tento postoj vďačnosti mi pomáha byť spokojnou maminou. Pretože naopak, keď sa viac sústredím na to, čo všetko sa nedeje podľa mojich očakávaní a predstáv, vtedy ma premôže rozčarovanie, smútok, únava, hnev, nepokoj, nespokojnosť. Nie vždy sa mi darí byť spokojnou, ako by som chcela, ale práve prácu s vďačnosťou považujem za veľmi užitočného pomocníka.
Už ste počuli o tom, že vďačnosť môžeme rozvíjať aj vedome a že dokáže meniť náš pohľad na svet? Za čo všetko dnes môžeme byť vďační?
