Tipy & triky, Zo života

Zaškôlkovať dieťa alebo si ho nechať doma?

Moja najväčšia dilema minulého a predminulého školského roka bola práve táto otázka. Univerzálna správna odpoveď neexistuje, ale rada vás pozvem do mojich úvah, rozhodovacích kritérií a nadobudnutých skúseností.

Keď mal Kubko 3 roky a začali prvýkrát padať otázky o škôlke, nechcela som ho tam dať. Ale naveľa som podala prihlášku – s termínom od januára. Chcela som, aby mal o pol roka posunutý termín nástupu. Čo, samozrejme, znamenalo, že ho neprijali. Myslím si, že v opačnom prípade by bol prijatý (vzhľadom na kamarátov zo sídliska).

Prvý rok – škôločka na fare

V ten školský  rok sme si s kamarátkami založili škôločku na fare. Ostatné maminy by deti do škôlky aj chceli dať (nie ako ja), ale nevzali im ich. Každá sme mali ešte jedno až dve menšie detičky a priestory neboli veľmi prispôsobené pre našich drobcov, čo nebolo to úplne ideálne. Ale fungovali sme – viac či menej pravidelne. Niekedy aj 2x týždenne, cez zimné choroby sme mali takmer dvojmesačnú pauzu. Bolo to super, lebo deti mali relatívne pravidelný program, boli s kamarátmi a aj my mamičky sme boli spolu. Deti mali rôznorodejšie podnety, keďže v príprave aktivít sme sa striedali.

Druhý rok – prvý pokus 

Na druhý rok nám všetkým maminám zo škôločky vzali deti do štátnych škôlok. Ja som Kubka vnútorne asi až tak nechcela dať, ale že skúsime a uvidíme. Po 2 týždňoch plačoch – prečo ja musím ísť do škôlky, keď vy ste všetci ostatní doma??? – sme ho zo škôlky odhlásili. A tak som mala doma všetkých troch, mali sme rodinnú pohodu, slobodu. Deti si budovali vzájomné vzťahy a ja som sa tešila. 🙂 Hoci to bolo aj únavné, čo si budeme hovoriť.

Raz týždenne si staršie deti brala na celý deň stará mama. Je na dôchodku, býva neďaleko nás a rada s deťmi trávi čas. Ideálna situácia. 🙂 Ja som v tie dni mala oddych – len jedného drobca. Stihla som aspoň upratať, niečo napísať, dať sa trochu dokopy. Povedala som si, že je pre mňa dôležitejšie, aby si deti budovali vzťah so starými rodičmi, ako s pani učiteľkou. Navyše, stará mama im dáva zas iné impulzy ako ja doma, takže to mali aj pestrejšie. Choroby nás neopúšťali ani bez škôlky, častokrát náš program nakoniec dopadol inak, ako sme si pôvodne naplánovali.

Tretí rok – predškolák a maláčka

Kubko je predškolák, tak som si povedala, že by bolo fajn, aby rok pred nástupom do školy mal aj dlhšiu škôlkarskú skúsenosť. Je júnový chlapec, čo môže byť indikácia na odklad školskej dochádzky. Dúfala som preto, že pani učiteľky ho za ten rok spoznajú a pomôžu mi rozhodnúť sa, či ho dať do školy alebo radšej ponechať v škôlke.

Za prvý polrok do škôlky vôbec nenastúpil. Ochorel ešte na letnej dovolenke a tiahlo sa to s ním/ s nami celú jeseň. Rok sme zakončili liečebným pobytom v Tatrách (kde do miestnej škôlky tiež odmietol chodiť. Hoci tam mi to až tak neprekážalo, aspoň sme boli viac vonku, to bolo aj tak podstatnejšie.) Od januára absolvoval v škôlke 12 dní. Nie je to veľmi reprezentatívna skúsenosť, viem.

Musím však uznať, že som videla, ako mu to prospieva. Koľko toho s nimi pani učiteľky robia, o čom všetkom sa rozprávajú, skúšajú si. Našťastie, tentokrát má v triede kamarátov – zo stretka i z ihriska, takže aj adaptácia bola ľahšia. Nemenej dôležité je, že Hanka chodí do škôlky tiež. Hoci do inej triedy a ani na dvore sa nestretávajú, ale sú na tom rovnako.

Hanka chodila do škôlky v prvom polroku 3 týždne, inak má rovnakú dochádzku ako Jakub. U nej to bolo úplne iné – je extrovertnejšia povaha, v zručnostiach ťahaná starším bratom. V triede patrí medzi najstaršie deti. Je samostatná a škôlku zvládala od začiatku úplne v pohode – aj keď do nej chodila jediná z rodiny.

Čo bolo pre mňa pri výbere škôlky dôležité – pár myšlienok a skúseností

Rada trávim čas s mojimi deťmi, nepotrebujem ich „odpratať“ do škôlky – aby som sa mohla venovať práci, domácnosti, mladšiemu súrodencovi…. Keď ich mám spolu doma, zdá sa mi, že viem byť do istej miery efektívnejšia. Myslím si, že deťom v tomto veku je lepšie s mamou a so súrodencami.

Keď je medzi deťmi malý rozdiel (do 2 rokov), je niekedy lepšie nechať ich spolu. Najskôr spolu doma a potom spolu v škôlke. Aj keby mali byť každý v inej triede, predsa len, majú spoločnú škôlkarsku skúsenosť a to sa počíta. Doma sa veľa prehrajú, budujú si vzájomný vzťah – toto bolo pre mňa dôležité.

Mám pocit, že keď sú deti doma, sme na seba viac naladení. Ja na nich a oni vzájomne na seba. Viem ich lepšie prečítať – čo prežívajú, kedy sú unavení, koľko vydržia, ako sú na tom zdravotne… a prispieva to k väčšej rodinnej pohode.

Jedna kamarátka mi povedala, že deti dala do škôlky, aby jej raz nevyčítali, že ich tam nedala, že im nedopriala škôlku. Môj postoj je presne opačný – myslím si, že deťom viac „doprajem“, keď ich do škôlky nedám. Nechcem polemizovať o tom, ktorý postoj je lepší, lebo pre každú mamu, pre každú rodinu môže byť lepšie niečo iné. Len chcem poukázať na fakt, že rodinná blízkosť a možnosť zažívať veci spolu ako rodina je pre mňa mimoriadne dôležitá.

Áno, je to unavujúcejšie mať doma tri deti ako dve (príp. jedno). Keď príde pobedný odpočinok, pri jednom dieťati som toho (minulý rok) stihla veľa spraviť. Pri troch deťoch som väčšinou zalomila s nimi, alebo úplne vypnuto bezmyšlienkovite ťukala do mobilu a snažila sa ako-tak dať dokopy… (ehm, aj keď to nie je práve najefektívnejší spôsob oddychu…) Únava bola neporovnateľne väčšia.
Na druhej strane – teraz mám doma tiež tri deti a je to oveľa väčšia pohoda. Čiže záleží aj na veku detí!

Keď sú starší v škôlke a mám doma len najmladšieho, venujem mu viac pozornosti – vymýšľať aktivity primerané jeho veku. Keď sú staršie deti doma, väčšinou volím aktivity skôr na ich úrovni a Samko sa pomedzi nich len motká… Na druhej strane, byť doma len s mamou nie je až taká zábava, ako so súrodencami! 😉

A buďme úprimní – každej mame padne veľmi vhod mať čas bez detí (resp. s menším počtom). Iba pre seba. Na upratovanie, varenie, sebarealizáciu, hobby, či prácu… 😉

Ideálnou alternatívou k štátnej materskej škole sa mi zdal Klubík, ktorý sa nachádza neďaleko nás a deti doň chodia len 3x týždenne na dopoludnie. Zdal sa mi to super kompromis medzi zaradením dieťaťa do kolektívu a jeho ponechaním doma. Jedna mamička mi hovorila, že jej deti boli radi, keď sa v niektoré dni mohli hrať so súrodencami a iné s kamarátmi. Videla, že to bolo pre ne dobré. Výhodou je aj menší kolektív, individuálnejší prístup, hodnoty.
Nakoniec sme však do Klubíka nešli – prvý rok nás pre nedostatok miesta nevzali a v druhý rok som vyhodnotila, že nám nevyhovuje režimovo (končil o 12:30 bez obeda, čo sa mi zdalo – poznajúc moje deti – priveľmi neskoro. Ale argumentov proti bolo nakoniec viac.)

Dôležitá bola pre mňa aj logistika. Predsa len – čím viac detí, tým viac nepredvídateľných situácií hrozí a každá drobnosť vie uľahčiť fungovanie rodiny. Navyše som plánovala chodiť pre škôlkarov na obed a v tom čase mal najmladší spať. Zvolila som teda škôlku, ktorá sa nachádza najbližšie k nášmu domu. (A mamičky zo sídliska s ňou boli spokojné.)

Veľmi si cením aj slobodu, ktorú bez škôlky máme. Môžeme si zvoliť sami svoj program, vybrať sa hocikedy do lesa, do prírody, k rodičom na záhradu. Alebo do múzea – i keď tam viedli naše kroky len párkrát. Škôlka nie je škola, a preto sa nič zásadné nestane, ak si občas spravíme rodinný program. Lenže vidím,  že pre kolektív v škôlke a aktivity to nie je dobré zbytočne ich vytrhávať zo zabehnutého škôlkarského systému. Myslela som si, že aj tak budem dávať do škôlky deti len v niektoré dni a napríklad vo štvrtok, piatok si ich nechám doma. Ale napokon sa mi to nezdalo vhodné.

Naučila som sa, že nadšenie pre škôlku závisí do veľkej miery od povahy dieťaťa – introvert asi viac ocení svoj pokoj doma, extrovert bude rád s druhými. Samozrejme, adaptácii pomôže aj mimoriadne milá pani učiteľka, či kamarát v triede. Lenže toto nevieme vždy ovplyvniť.

Častým argumentom je aj veľká chorobnosť detí v škôlke – že je lepšie mať doma dve zdravé, ako dve choré deti. 🙂 K tomu poviem len toľko, že to do veľkej miery závisí od imunity dieťatka. Niekto ochorie aj bez škôlky, niekto to aj v škôlke ustojí veľmi dobre…

Strava – nikdy som si nemyslela, že mi na tom bude záležať, ale z pohľadu kvality stravy si myslím, že doma sú na tom deti lepšie. V škôlke jedia na desiatu aj na olovrant chlebík s nejakou nátierkou, málo ovocia. Doma sme na bezmliečnej strave, ale pokiaľ nechcem do škôlky nosiť všetko jedlo, tak sme sa s pani učiteľkou dohodli len na takej light verzii…

Veľmi sa mi páči koncept lesných škôlok, ten som tiež seriózne zvažovala. Ale rozhodla logistika, financie a tiež myšlienka – stále si myslím, že najlepšie je takým malým deťom s rodičmi. Aj kamaráti musia byť, ale je mi ľúto dať deti preč na celý deň, keď nemusím. A keďže voziť ich naobed domov sa mi zdalo nereálne, nakoniec som túto myšlienku zavrhla.

Čo mi pomohlo rozhodnúť sa

Dlho som váhala, ako sa rozhodnúť, ktorú inštitúciu zvoliť a či vôbec nejakú. Nakoniec tomu napomohla aj nasledujúca aktivita – napísala som si jednotlivé argumenty za a proti, dala som im váhu a potom som ich ohodnotila. Niektorým kritériám bolo možné dať aj status – ak ho dané zariadenie nebude spĺňať, úplne ho to diskvalifikuje. Pri tejto aktivite sa mi ukázalo, že ten režim Klubíka bol pre mňa zásadnejší, ako som si pôvodne myslela.

Brala som do úvahy aj názor detí – keď v prvý rok Kubka do Klubíka nevzali, chodil asi 2 týždne do materskej školy. Ďalší rok sa na návšteve v Klubíku vyjadril, že on chce chodiť do „svojej škôlky“. Závažil aj jeho názor – koniec koncov, on tam bude chodiť. Videla som, že za ten rok výrazne dospel.

Niekedy stačí dať dieťaťu čas a ak sa jeden rok v škôlke trápi, na ďalší rok ju zvládne v oveľa väčšej pohode. Ak si to môžem dovoliť (napr. som doma s mladším súrodencom), prečo by som to nespravila. Stále je vo veku, že mama (blízka osoba) je preňho najdôležitejšia.

Povzbudili ma vyjadrenia viacerých starších mamičiek (vo veku mojej mamy), ktoré mi povedali, že deti nedali do škôlky (lebo tam nechceli byť a ony boli s ich mladšími súrodencami doma) a nič sa nestalo. Ich skúsenosť bola, že keď je deťom pri mame dobre, pobytom doma o nič zásadné neprídu. Zvážiť má zmysel tak predškolácku triedu.

Záver

Jakub je predškolák a vidím, že mu škôlka prospieva. Robia veľa rôznych vecí a posúva ho to vpred.

Keby Kubko nešiel do škôlky, Hanku by som si asi ešte nechala doma. Ale sú príliš silná dvojka na to, aby som ich oddeľovala. Navyše Jakubko je introvert a ťažko niesol, keď on „musel“ ísť do škôlky a Hanka nie. Jej to až tak neprekážalo, tešila sa do škôlky. Robia tam fajn veci, ale myslím si, že ak by ostala doma, neprišla by o niečo zásadné. Chodí medzi najmladšie deti, spolužiakov registruje, ale nejako veľmi sa spolu nehrajú, skôr individuálne. Doma robíme tvorivé veci na vyššej úrovni ako u nej v triede – prispôsobujeme sa Kubkovi a ona to zvláda alebo jej pomôžem.

Ak sa človek rozhodne nezaškôlkovať dieťatko, narazí na problém chýbajúcich rovesníkov. Väčšina z nich je totiž v škôlke. V takom prípade je najlepšie mať dohodnutých kamošov. Či už existujúcich alebo nových – napr. cez nejakú skupinu neškôlkárov na Facebooku.

 

Idálne riešenie neexistuje, každé dieťa je iné, každá rodina je iná – má iné očakávania, hodnoty, pracovný život, záľuby, životný štýl… Existuje množstvo ďalších dôvodov, ktoré sa dajú brať do úvahy. Spomenula som tie, ktoré sú pre mňa najdôležitejšie. Držím vám palce pri rozhodovaní! Poteší ma, ak sa podelíte o vaše skúsenosti a pohľady na vec.

Tagged , , , , , , , , , , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *