Tipy & triky, Zo života

Mami, povedz mi, ako som sa narodil

Keď sme boli na liečení v Tatrách, každý deň sme sa s deťmi vybrali na výlet. Lenže, viete, ako to chodí – ešte sme len z auta vystúpili a už som počúvala – mne sa nechce, ja sa tu chcem hrať, mňa nebaví chodiť. Tak som vytiahla tajný tromf a zrazu bez problémov kráčali. 😉

Ešte za mojich animátorských čias som sa totiž naučila dôležitú fintu – všetko je o správnej motivácii. A tak som milé detičky chytila za ruky, vydala sa vpred a začala som rozprávať. Najskôr rozprávky. Pokračovali básničky a hádanky. A potom, ani neviem, ako odrazu zaznelo – Povedz mi, ako som sa narodil.

Hm, tak dobre.

Spomenula som si, ako sme v detstve milovali mamkine rozprávanie o tom, ako sme „boli malí“. Naše obľúbené hlášky a historky sme mohli počúvať donekonečna. Lebo sa týkali nás. Mňa. A mojich súrodencov. Doteraz mi vždy mi privodia nielen úsmev na tvári, ale aj pocity radosti, lásky, spolupatričnosti, rodinnej pohody.

Preto som si povedala, že si budem tieto milé momenty mojich detí uchovávať nielen v srdci pre seba, ale najmä pre ne – aby sme sa na nich raz mohli smiať, keď budú zas o čosi starší.

Ako pokračovalo naše rozprávanie na výlete? Spustila som – ako som už mala veľké bruško a keď sa začal Kubko pýtať na svet, dlho to trvalo, tak sme s ockom ešte pozerali seriál. Ale nakoniec sme išli do nemocnice a tam sa šťastne narodil. Taký veľký, že mohol ísť rovno do jasieľ (ako vtipkovala jedna sestrička.) Všetci sme sa naňho veľmi tešili a potom ho prišla celá rodina pozrieť.

Dieťa bolo šťastné ako blcha. 🙂 Vzápätí sme si porozprávali ako sa narodili aj zvyšné dve deti, dokonca aj ja s mojimi súrodencami. Mali sme dosť tém na celú cestu. I na celý týždeň – lebo príbeh narodenia sme si museli zopakovať každý ďalší deň. A keď sa k nám pridala moja mama, aj tá prispela svojou verziou. Počiatočné obrblanie výletu sa vytratilo.

O príbehu lásky, ktorý je pre deti najdôležitejší

Popri rozprávaní som si uvedomila, že najdôležitejšie posolstvo z celého príbehu je posolstvo lásky – ako sme sa na dieťatko tešili, ako sme ho očakávali, koľko radosti nám prinieslo, keď sa konečne narodilo. Ako sa stalo súčasťou aj širšej rodiny a že ho všetci veľmi ľúbime už len tým, že je. Bezpodmienečne. Uvedomila som si, že aj týmto rozprávaním budujem identitu syna, keď mu hovorím, že od samého počiatku bol milovaný, že vyrastal v láske. Prispievam tým k rastu jeho sebadôvery, pomáham mu vytvárať si o sebe obraz, vytváram jeho schopnosť prijímať a odovzdávať lásku aj v dospelosti.

Môj obľúbený psychológ Marek Herman vo svojej knihe Najděte si svého Marťana píše: Zo všetkého najviac sa dieťa potrebuje cítiť milované svojimi blízkymi a byť v bezpečí.

Dcérka, ktorá po pôrode ležala sama v inkubátore na JISke, má v tejto časti príbehu vždy slzy na krajíčku. Potom však rýchlo dodá, že ju chodil ocko navštevovať, keď mama nemohla. Hoci jej príbeh je trochu smutný, zároveň v ňom dostáva úžasné posolstvo, ktoré sa jej zapisuje do srdca – že nám na nej vždy záležalo, aj keď sme nemohli byť pri nej. A ocko je jej hrdina.

Na čom záleží – posolstvo lásky

Rozprávanie o kľúčových momentoch života našej rodiny – či už je to narodenie, zoznámenie rodičov a svadba, ale aj veselých a milých historiek zo života detí si vo vhodnú chvíľu určite so záujmom vypočuje každý. Myslím si, že je to ideálny priestor nielen pre rodičov, ale aj starých rodičov odovzdať deťom a vnúčatám posolstvo lásky, poznanie, že sú milované. Pomôcť im budovať ich hodnotu a identitu tým správnym smerom. V rodinných historkách sa dajú skvelo odovzdať aj hodnoty našej rodiny. Spokojne už od škôlkárskeho veku.

 

Uverejnené v Don Bosco dnes 2/2020

Tagged , , , , , , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *