Tipy & triky, Zo života

Čo ma naučila starostlivosť o choré deti (2/2)

Byť doma s chorými deťmi a starať sa o ne je náročné. Ale všetky ťažké situácie nás učia niečo nové a posúvajú vpred. Preto sa na choroby tentokrát skúsim pozrieť pozitívnym pohľadom – čo som vďaka nim získala?

predchádzajúcom článku som takmer opomenula otcov. Myslím si, že zvyčajne sú to mamy, čo sa o deti viac starajú a bytostne prežívajú aj všetky ich choroby. A hoci ja som u nás v rodine tá, ktorá väčšinou „ordinuje“, tých chorôb sme už mali toľko, že viem, že aj manžel sa o choré deti dokáže plnohodnotne postarať. Je to veľmi oslobodzujúce! Som mu vďačná, že mi je aj v tejto oblasti veľkou oporou. 🙂

Takže, čo som sa prostredníctvom chorôb naučila?

 

Objavila som výhody minimalizmu

Pred pár rokmi sme na jednej lyžovačke dostali črevnú virózu. Ja aj deti. Celý deň sme strávili v izbe, v spoločnej posteli. Izba mala ideálnu veľkosť, samostatnú kúpeľňu, telku a to bolo všetko, čo sme potrebovali. Nakoniec som bola vďačná, že nás to chytilo v týchto podmienkach a nie doma – hoci náš byt nie je nejako extra veľký, úplne ma preniklo vedomie, že doma by to bolo náročnejšie. Väčší priestor, viac chodenia, viac vecí, viac starostí. Starostlivosť by ma stála omnoho viac energie a celé zotavovanie by mi trvalo dlhšie. Odvtedy ma uchvátilo čaro minimalizmu. (I keď v praktickej realite máme doma ešte mnohé výzvy. 🙂 )

 

Výborný teambuilding

Takmer celú letnú dovolenku sme bojovali s Kubkovými horúčkami. Každé štyri hodiny sa mu teplota vyšplhala k 39-40°C. Dávali sme mu lieky, prepočítavali správne dávkovanie (lebo ako sme po konzultácii zistili, dávkovanie Nurofenu je na škatuľke „podhodnotené“…), dávali studené zábaly a vlažné sprchy… Úprimne, bol to skvelý teambuilding. Doma by som na to bola sama, keďže manžel by bol celý deň v práci. Ale takto sme boli do problému bytostne vtiahnutí obaja, všetky dilemy sme riešili spolu, prvé dni sme mu aj zábaly dávali spolu (jeden držal dieťa, druhý menil uteráky). Spolu sme smútili, stresovali a upokojovali sa, že lieky nezaberajú, vždy jeden druhého podržal.

Prežívať všetko toto spolu celý týždeň bola pre nás silná zjednocujúca skúsenosť. (Ehm, nie, že by som si bez nej náš život nevedela predstaviť 😀 , ale keď už nastala, tak prečo v nej nehľadať aj niečo dobré. 🙂 )

Takže, keď sa synovi o mesiac horúčky vrátili, vedel sa oňho manžel postarať bez problémov sám. A ja som mohla aj na pol dňa odísť, pričom som mu plne dôverovala a zbytočne som nestresovala. (Viete ako to je, niekedy má človek kritické situácie najradšej pevne vo svojich v rukách.)

 

100% pozornosť

Často sú naše dni plné rôznych povinností a aktivít a nenachádzame hodiny individuálnej pozornosti pre každé dieťa. Keď je choré, dostáva sa mu zvýšenej pozornosti rodičov, a tak „dobíjame jeho citovú banku“. Viac si s ním čítame, hráme sa spoločenské hry, môže pozerať rozprávky. Až niekedy zdravé dieťa závidí chorému, že môže byť doma (lebo ten druhý sa má, samozrejme, vždy lepšie než ja. 😉 )

Poloprofesionálna lekárka, farmaceutka aj ošetrovateľka

Keď som čakala nášho prvorodeného a počúvala diskusiu kamarátok (už matiek), mala som problém zorientovať sa v pojmoch ako Vigantol, Espumisan či Subsimplex. Znelo to ako zaklínadlá z Harryho Pottera, zhluk písmeniek, nič mi to nehovorilo. Dnes sa už v „detských“ liekoch pomerne dobre orientujem. Viem, čo „naoridnovať“ na začínajúce soplíky, ako dávkovať lieky na zníženie horúčky, či ako ju znížiť nemedikamentózne, akú diétu nasadiť pri hnačke, alebo ako ošetrovať ekzém. S niektorými vecami si stále nie som istá, no za takmer šesť rokov tejto materskej kariéry som si už vyskúšala všeličo.

 

Lekcia pokory a vďačnosti

Choroby dokážu zamávať s naším programom. Učia ma, že nemám život vo svojich rukách. Že môžem svoj čas spravovať a viesť, ako najlepšie viem, ale aj tak sú väčšie veci, ktoré neovplyvním. Učím sa prežiť každý deň vo vďačnosti napriek únave, boji s horúčkami, deťmi, ktoré sa už doma nevedia zmestiť do kože, môjmu zlému zdravotnému stavu… Nezhadzovať sa, že som zlá mama, keď to nedávam na 1*, ale prijať, že to dávam, ako najlepšie viem. Aj keď objektívne by to bolo tak za 3-.

Lekcia pokory je prijať situáciu, že najmladší ochorie vtedy, keď sa starší konečne vyliečia. Trochu si poplakať, posťažovať sa, prehryznúť to a ísť ďalej. Neriešiť čo-by-bolo-keby, nezávidieť tým, ktorých deti nebývajú choré, resp. kamoškám, ktorým sa už deti vyliečili. Hľadať spôsoby budovania imunity do budúcnosti, ale neobviňovať sa, že sú deti choré, lebo som niečo podcenila. Nevyčítať si, že deti nechodia tento rok na žiaden krúžok, lebo pomedzi tie choroby akosi nebolo kedy. Naopak, hľadať v každom dni aspoň jednu peknú vec, ktorá sa podarila, ktorú sme spolu zažili. Vždy ich nakoniec objavím viac…

 

Každý má svoje boje, ktoré si musí vybojovať. A nekonečné detské choroby sú, zdá sa, momentálne tým mojím krížom…

Prajem vám i vašim deťom veľa zdravia! A tiež veľa síl zvládať všetky ťažké situácie, zaťať zuby a vydržať. Aj keď niekedy už človek stráca nádej, naozaj raz vyjde slnko a bude lepšie. (Teraz to píšem aj pre seba, keďže nám plynie už 4. týždeň chorôb preložený len týždennou lyžovačkou…) Niekedy pomáha poplakať si, či vyžalovať sa blízkym, ktorí môžu byť veľkou oporou. Inokedy zas zdvihnúť hlavu a hľadať aj v tých náročných chvíľach niečo pekné a dobré. 😉

 

Tagged , , , , , , , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *