Naše prvé dieťatko je letné. Moje veľké rastúce bruško bolo vidno na verejnosti už od jari. A vtedy som si prvýkrát všimla, že sa na mňa ľudia len tak bezdôvodne usmievajú. Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila prečo – nosila som v brušku bábätko! A potom som sa potešila – veď to je úplná paráda, že deti dokážu šíriť radosť už vtedy, keď sú ešte u maminky. Že sa z nich tešia nielen ich najbližší, ale aj úplne bežní okoloidúci (ok, väčšinou okoloidúce 🙂 ).
Niekedy ma však nadšenie druhých dostávalo do pomykova – napríklad keď mi ruku na bruško kládli relatívne cudzí ľudia ako obchodné partnerky v práci. Boli vo veku mojej mamy a tvrdili, že ich vnúčatá sú zatiaľ v nedohľadne. Váhala som, ako reagovať. Mohla som sa uraziť. Odtiahnuť. Slušne ich upozorniť, že narúšajú môj osobný priestor. Alebo sa s nimi podeliť o radosť. O dar, ktorý som dostala a rástol vo mne.
Pomóc, cudzí ľudia sa starajú do môjho bábätka
Azda každá mamička pozná tieto situácie – či už z tehotenstva alebo z obdobia malých detí. Rôzne cudzie panie sa chcú nadýchať bábätkovskej vône, dotknúť sa toho voňavého uzlíka, priblížiť sa k novému životu. Chytiť si bábätko, pohladkať ho, prihovoriť sa mu. Novorodeniatka skrátka majú svoje čaro.
Nielenže chytajú cudzie deti, ale občas majú i otázky a pripomienky, ktoré najmä neisté čerstvé mamičky môžu vyviezť z miery, a pripadať im dotieravé. Nezadusí sa v tej šatke? Nie je mu príliš teplo? Taký veľký a ešte má dudel? …
Nechať ich alebo si brániť svoj osobný priestor?
Radosť rozdávaním rastie
Voľba reakcie je vždy v rukách nás, matiek. Keď sa môjmu kočíku začali prihovárať cudzí ľudia a ja som váhala, ako zareagovať, spomenula som si na radosť z vnúčatka jeho starých rodičov. Ako im už aj krátke stretnutie, zaslaná fotografia, správa či telefonát dokážu vyvolať úsmev na tvári, rozžiariť oči a presvetliť celý deň.
A tak som si zvolila cestu rozdávania radosti. Má parádnu efektivitu – minimálny vklad energie a hlboký prínos. Radosť sa snažím rozdávať cielene. Ponúkam niekoľko mojich zásad:
- V konaní druhých predpokladám dobrý úmysel. („Nevhodné“ otázky napríklad vnímam tak, že druhá osoba sa zaujíma, nie, že útočí.)
- Keď vidím, že niekoho bábätko upútalo, komunikujem s ním.
- Keď vidím, že sa niekto na deti pozerá, usmieva, a má záujem o interakciu, povzbudím k nej deti – aby mu zakývali, žmurkli, pozdravili ho…
- Keď vidím, že sa niekto chce dotknúť môjho maličkého bábätka, povzbudím ho, poviem mu, že ho môže pohladkať napr. po nožičke, kde mi to z hygienického hľadiska až tak neprekáža.
Poslanie mamy – šíriť lásku
Hoci som roky pôsobila ako animátorka – pracovala som ako dobrovoľníčka s deťmi, neuvedomila som si, že maličké detičky dávajú svojmu okoliu až TOĽKO lásky. Že naozaj zbližujú. Upevňujú vzťahy. A nemusia nič robiť – dokážu to tým, že SÚ. A to už od bruška. Vnímam, že teraz, keď som mamou, je mojim poslaním šíriť túto lásku ďalej. Všetkým mamám i budúcim mamičkám chcem odkázať – nebojte sa deliť o dar, ktorý vám dobrý Boh zveril. Radosť rozdávaním rastie.
Nie každý deň je nedeľa
Musím sa priznať, že napriek môjmu odhodlaniu pozitívne myslieť, ani ja nemám vždy dobrý deň a nie som otvorená pre druhých. Každodenná realita môže byť totiž pre nás, mamy, náročná – vyrovnať sa s poznámkami cudzích ľudí, nárokmi starých rodičov či dobre mienenými radami susediek, a to všetko plná hormónov, neistoty, únavy, nových povinností a nedostatku skúseností.
Preto prosím, pristupujte k nám láskavo, rešpektujúco. Majte pochopenie aj pre naše občas skratové reakcie. Doprajte nám čas zohrať sa s bábätkom, ponúknite pomoc, ale netlačte na nás. Len spokojná mamina šíri okolo seba pohodu a lásku. 🙂
Súvisiaci článok: Ako som hľadala supermamu
Uverejnené v Don Bosco dnes 5/2019
Titulná foto: Mária Schindlerová
