Tipy & triky, Zo života

Nevadí, mama, však?

O tom, ako sa s našimi deťmi rozprávame a čomu ich tým učíme. Zamyslenie vyvolané pozitívnym šokom. 🙂 Napísané ešte na jar, len sa článok kdesi zatúlal…

Nečakaná reakcia 

Chystali sme sa na karneval. Odchádzali sme z bytu, škôlkari už volali výťah a tancovali pred ním, drobec sa vrtel v kočíku. Ja som zamykala, ale najmä v duchu kontrolovala a prepočítavala, či máme všetko. Pri neustálom rapotaní detičiek je pomerne ťažké udržať si niť myšlienok. Navyše, opäť sme zápasili s časom. Nervozita rástla. Aspoň moja. Vtom mi tá najdôležitejšia taška s maskami spadla na zem. BUM!

Čas sa zastavil. Dokelu! To bude kriku, pripravovala som sa v duchu na scénu. A vtedy som utrpela šok. Najstarší päťročný syn mi miesto očakávaného revu súcitne povedal: „To nevadí, mama, však?“ a pomohol mi tašku zdvihnúť. ČOO? S takouto reakciou som fakt nepočítala. Situácia sa mi vryla hlboko do srdca, ale nemala som čas zaoberať sa ňou, bežali sme ďalej. Až vo chvíli pokoja som sa hlbšie zamyslela, čo sa to vlastne stalo.

Ako sa rozprávame s našimi deťmi

V ušiach mi stále zneli Kubkove slová: „To nevadí, mama.“ Odkiaľ ich má? Keďže ja som s deťmi najčastejšie, začala som sa počúvať. Nebolo treba dlho čakať. Onedlho deti vyliali v kuchyni vodu. V predsieni si vysypali piesok z topánok. A moja reakcia? Nevadí, choď si zobrať handru a utri to. Nevadí, zoberieme vysávač a povysávame piesok. Priznávam, že nie vždy to bolo vyslovené s pokojom Angličana (ha ha ha 😀 ), ale obsah bol viac-menej totožný. Stalo sa? Nevadí, uprac si po sebe a ideme ďalej. Väčšinou totiž nejde o zlý úmysel, len o nepozornosť či nešikovnosť. A koľkokrát sa podobá nehoda prihodí aj mne, najmä pokiaľ riešim x vecí súčasne.

Sú dni, kedy je takáto situácia poslednou kvapkou a vtedy vyletím – kričím, búcham, občas capnem dieťa, rozčuľujem sa. Hoci dobre viem, že agresia nemá zmysel. Komu tým pomôžem? Vybijem si síce energiu, ale za akú cenu… Často je i samotným deťom ľúto, že sa im opäť čosi nepodarilo… A tak sa snažím zvládať podobné situácie v pokoji. (I keď nie vždy mi to ide podľa mojich predstáv…) Radšej sa teda zhlboka nadýchnem, drobcov povzbudím a pošlem po handru. 😉

Čomu ich učíme

Okrem samotných slov sa od nás deti učia aj reakcii. Môžem ich udrieť, nakričať na ne, niečo im zakázať. Alebo ich poľutovať, pomojkať. Či naučiť prijať zodpovednosť za svoje správanie. Keď rozlejú, nerobím z toho vedu, ale musia si po sebe poupratovať. Väčšinou s mojou pomocou, ale ich aktívna spoluúčasť je základ. Úplne odmalička. Verím, že im tento pohľad na riešenie problémov ostane. Občas sa niečo pokazí, ale nevadí. Pozbieram sily, opravím, čo sa dá, poučím sa a idem ďalej. Aj dnes, aj zajtra, pozajtra to možno konečne zvládnem. Zdá sa mi, že je to pomerne užitočný prístup k životu. 😉

Je krásne sledovať, ako sa od nás deti učia zvládať situácie, reagovať na svoje okolie. Sú sťa nepopísaný čistý list papiera a je na nás, aby naň pribudli prvé čiarky tým správnym smerom…

Máme v rukách veľkú moc. Ukazujeme našim deťom cestu, ako bojovať s problémami, ako prežívať radosť, blízkosť, ako žiť svoj každodenný život. A popri tom všetkom bojujeme so svojimi chybami, zraneniami a nedostatkami. Oni od nás všetko nasávajú plnými dúškami, to správne i to horšie.

A tak nám všetkým držím palce, aby sme boli dobrými rodičmi. Ako ktosi vtipne poznamenal – modlime sa za naše deti, aby z nich vyrástli dobrí ľudia nie vďaka našej výchove, ale i napriek našej výchove… 😉

 

Uverejnené v Don Bosco dnes 4/2019

Tagged , , , , , , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *