Zo života

Záleží mi na tom, aby v našej rodine panovala pohoda, láska a prijatie

Potešilo, ale i prekvapilo ma, keď ma z portálu Slovo+ požiadali o rozhovor. Vyspovedali ma aj o veciach, o ktorých som doteraz nepísala. S dovolením redakcie si rozhovor môžete prečítať celý 🙂 .

Na svoje detstvo spomína s úctou a vďakou. Mladosť sa jej zas spája so saleziánmi. Mamka troch malých detí Zuzana Petruľáková (32) nám v rozhovore prezradila, ako sa stať spokojnou maminou a aké ovocie to do rodiny prináša.

Hovoríš o sebe ako o spokojnej mamine. Pod tým titulom píšeš aj blog. Prezraď hneď na úvod, v čom spočíva tajomstvo spokojnej maminy.

V životnom optimizme, pozitívnom prístupe a vďačnosti. Je to vnútorné nastavenie. Z pohľadu vonkajších faktorov je moje základné tajomstvo úspechu byť relatívne vyspaná a najedená. (úsmev) Mať denný režim, ktorý vytvára rutinu a zabezpečuje pokrytie všetkých základných potrieb detí v správny čas (čas na prácu, čas ísť von, jesť i spať, hrať sa…), čo umožňuje rodinnej posádke udržiavať dobrú náladu. Dôležitá je pre mňa aj sieť vzťahov – s manželom, širšou rodinou, s priateľmi v rámci komunity. A tiež možnosť nájsť si občas čas len tak sama pre seba.

Bola si vždy spokojná mamka?

Asi áno. Tak ako som v podstate celý život tápala so svojím povolaním (zamestnaním) – nebolo to zlé, ale moja práca v marketingu nebola stále úplne ONO –, tak v materstve som sa našla.

Definuj nám: Spokojná mamina je taká…

… ktorá vytvára atmosféru lásky a prijatia.

Dá sa spokojnosti podľa teba aj naučiť (prípadne nejako sa k nej cielene dopracovať)?

Nedávno som počula, že najlepšie to ide vďačnosťou. Cieľom nie je lietať od šťastia v oblakoch každý deň. To je nereálne. Ale nadobudnúť vnútorný pokoj. Vidieť viac slnka ako mrakov. Usmievať sa. Tešiť sa z drobností. V konaní druhých predpokladať dobrý úmysel. Teraz na jar nám to môže ísť zas o kúsok ľahšie. (úsmev)

Poraď mamkám, ktoré sa necítia spokojné v materstve, čo by mali robiť, aby to zmenili.

Začať môžu tým, že si každý deň napíšu desať vecí, za ktoré sú vďačné.

Ako som spomenula vyššie, o svoje postrehy sa delíš aj na blogu. Je pre teba písanie formou relaxu, alebo to robíš skôr s iným zámerom?

V blogu sa spojilo viac vecí – na jednej strane je to pre mňa relax, písanie mi prináša radosť, dobíja ma. Uvedomujem si, že som do vienka dostala množstvo darov, a blog je spôsob, ako sa o ne chcem deliť. Téma výchovy je mi blízka – či už ako najstaršej sestre, animátorke, mame. Navyše, máme to v rodine; moja stará mama napísala (mimo svojej profesie) knihu Mám manžela, čo s ním, venovanú problematike mladých rodín – hospodáreniu, vareniu, domácnosti i výchove.

No a potom je to aj zúročenie mojich materských schopností – občas sa ma kamarátky s mladšími deťmi pýtali, ako sme si s niektorými vecami poradili. A tak som si povedala, že už im nebudem písať len maily, ale spravím z toho rovno článok pre širšie publikum. Zároveň by som medzi mamičky chcela vnášať pozitívny pohľad na svet, spájať a nie rozdeľovať (napríklad rozličnými výchovnými postupmi), ukazovať, že život s deťmi je krásny a môže nás napĺňať spokojnosťou.

Akým témam sa v písaní venuješ?

Niektoré články vznikajú na základe otázok kamarátok, iné ako reakcia na výchovné postupy, ktoré vidím okolo seba a nie je vhodné ich komentovať. Svoj postoj spíšem do článku, hoci tie mamičky ani nemusia vedieť, že ma k článku inšpirovali. (smiech) Tieto vecičky sú v rubrike Tipy a triky – praktické rady o odplienkovaní, stolovaní, dennom režime…

Rada sa tiež inšpirujem skúsenejšími rodičmi – ich myšlienky sa nachádzajú v rubrike Inšpiratívne. Ďalšou mojou srdcovou témou sú Rodinné korene – akí boli naši starí rodičia, rodičia, aké mali vzťahy, ako boli vychovávaní a či to súvisí s tým, akí sme my. Mnoho vecí som si vďaka tomu uvedomila, veľmi to utužilo naše vzťahy. No a potom sú tam také bežné veci zo života.

Napísal ti už niekto pre teba neznámy, že si mu v niečom konkrétnom naozaj pomohla?

Ozvali sa mi kamarátky (dokonca aj kamarát!) z dávnych čias, ktorých mám na Facebooku, ale reálne sme sa roky nestretli, že im niektorý článok úplne sadol či inšpiroval ich. To ma veľmi potešilo. Aj moje bývalé stretkárky, ktoré majú k deťom ešte ďaleko, mi povedali, že si články rady čítajú. Vtedy som si uvedomila, že blog je vlastne ďalšou formou môjho animátorstva.

Vidíš v praxi – vo svojej rodine – potvrdenie tej známej vety: Spokojná mama = spokojné dieťa? Sú tvoje deti spokojné?

ÁNO. Jednoznačne. Spokojná mama = spokojné deti + spokojný manžel = spokojná rodina. Je to tak. Naše najlepšie dni sú tie, keď som v pohode. Vyspaná a v dobrej nálade. Vtedy s trpezlivosťou a humorom ustojím aj detské protesty či manželovu únavu.

Preto považujem za kľúčovú osobu v rodine MAMU a za mimoriadne dôležité to, aby o seba dbala – aby mala čas aj na relax, na svoje aktivity… Musíme si tento čas pre seba vytvárať pravidelne. Dobíjať baterky, aby sme sa potom mohli v rodine rozdávať. (Toto píšem aj pre seba, lebo niekedy je také ťažké odísť a nechať ich, hoci viem, ako veľmi to potrebujem.)

Riadiš sa niektorým „moderným“ výchovným prístupom (vzťahová výchova, psychológia milujúcich rodičov, rešpektujúca výchova…), alebo máš svoj vlastný originálny prístup?

Osobne sa prikláňam skôr k tradičným výchovným prístupom, keďže som relatívne spokojná s tým, ako rodičia vychovali nás. Avšak po skúsenosti „studenej vojny“, ktorú som viedla s dlhoročnou kamarátkou kvôli odlišným výchovným prístupom, sa snažím nálepkovaniu vyhýbať. Pretože rozdeľuje. A naopak, hľadám to, čo nás ako mamy spája. Žiadna z nás predsa v praxi nepoužíva iba jeden konkrétny výchovný prístup, ale kombinujeme veci, ktoré sa nám zdajú najlepšie, ktoré našej rodine momentálne najviac vyhovujú. Navyše, často aj robíme to isté, len to ináč nazývame – podľa toho, či inklinujeme skôr k tradičnej výchove, alebo napríklad vzťahovej.

Článok o dennom režime mi jedna mamina okomentovala tak, že ich deň vlastne beží v podobnom rytme, ale označeniu „denný režim“ sa vyhýba. Podobne ja sa vyhýbam tvrdeniu, že „dojčím na požiadanie“, keďže mám na to negatívnu asociáciu, ale keď mám byť k sebe úprimná, bábätká nedojčím podľa hodiniek, ale vtedy, keď to potrebujú. Takže, koniec koncov, „dojčím na požiadanie“.

Aká je teda tvoja výchova?

Záleží mi v prvom rade na tom, aby v našej rodine panovala pohoda, láska, prijatie. Atmosféra, v ktorej sa každý cíti dobre a načerpáva. Snažím sa to dosiahnuť konkrétnymi krokmi.

Akými?

Prejavovaním pozornosti a vzájomnou láskavosťou. Záleží mi na tom, aby sme sa mali v rodine radi, boli voči sebe pozorní, ohľaduplní, empatickí, prejavovali si láskavosť, spolupracovali, dopriali si. Asi sa to deje najmä príkladom rodičov a povahou detí. Výsledok je, že keď nášmu „drobátku“ odsávam nos, starší ho prídu hladkať. Keď jeden spadne, druhý ho pomojká. Keď jeden nevie nájsť svoje nožničky, milo sa opýta druhého, či mu požičia tie svoje. Toto sú tie chvíle, keď moje materské srdce od radosti tancuje. (úsmev) (Samozrejme, že sú aj chvíle: „Nie, nepožičiam ti ich! To je MOJE! Nechcem si s tebou čítať!“ Ale, našťastie, je ich výrazne menej.)

Snažím sa manažovať únavu (detí i nás rodičov) – predvídať ju, byť na ňu pripravená a mať v zálohe riešenia. Mojím verným pomocníkom je najmä denný režim: pravidelný prísun jedla a spánku alebo oddychu vytvára priestor na dobrú náladu. Deti vediem k samostatnosti, čo na jednej strane mne uľahčuje prácu, na druhej strane to rozvíja ich sebadôveru, motoriku, zodpovednosť…

U viacerých ľudí som čítala, že keď zaviedli do domácnosti pár jednoduchých pravidiel, malo to výrazný pozitívny vplyv na pokoj ich detí. Výsledkom boli pokojné deti. Tak som tieto pravidlá zaviedla od začiatku aj ja, keďže mi dávajú zmysel. Stav detí „pred“ porovnať neviem, keďže som ho nezažila.

Ktoré pravidlá teda platia vo vašej rodine?

Vypnúť obrazovky (mobil, tablet, počítač, televízor). Dávajú deťom príliš veľa stimulov, ktoré nevedia ich detské hlavičky ešte spracovať. Koniec koncov, aj na sebe vidím, že to nie je dobré, keď príliš dlho pasívne „čumím“ do obrazovky. Nejesť sladkosti – dávajú deťom príliš veľa energie a ony potom nevedia, „čo od dobroty“. Málo hračiek (tvorivých, obľúbených) – pri veľkom množstve hračiek sa drobci cítia zahltení a nevedia si vybrať. Nehrajú sa potom s ničím a len ich rozhadzujú.

Veľa pohybu vonku. Spoločne strávený čas – tvoríme, čítame si, hráme sa, pečieme a varíme, upratujeme, chodíme do prírody a na výlety, pikniky, opekať, lyžovať, bicyklovať. Rozvíjame vzťahy s našimi blízkymi – s rodičmi, súrodencami, kamarátmi. Stretávame sa, chodíme spolu na ihrisko, výlety i dovolenky.

Ako konkrétne učíte svoje deti viere?

Večer a pred jedlom sa spolu modlíme, nedeľná účasť na svätej omši je samozrejmosťou. Deti chodia na detské stretká (ktoré vedie mamička z nášho rodinného spoločenstva), absolvovali pár trimestrov v Átriu Dobrého pastiera. Vieru považujú za bežnú súčasť svojho života.

Je niečo, čomu sa vo výchove snažíš vyhýbať?

Za tých pomaly šesť rokov materstva som sa naučila, že tak ako pre deti vieme vydolovať zo seba to najlepšie, tak vedia detičky vydolovať aj to najhoršie, čo je v nás… A preto som sa snažím neodsudzovať tých, ktorí sú na svoje deti netrpezliví, kričia na ne, ktorým občas ruka uletí, ktorí sa (nezmyselne) deťom vyhrážajú… lebo sa to stane azda každému a môžem si len povedať: Aké šťastie, že som to tentoraz nebola ja. Väčšinou sa však potom deťom ospravedlním (a aj ony mne), porozprávame sa o tom a môžeme ísť ďalej. Dôležité je, aby tieto excesy boli skôr ojedinelé, aby nám v rodine viac svietilo slnko lásky, než by ju zatieňovali mraky hnevu a urážok.

Čo je podľa teba vo výchove najdôležitejšie?

Aby deti cítili, že sú milované. Potom sa na ne nebojím byť ani (primerane) náročná.

 

Rozhovor bol vyšiel na portáli www.slovoplus.sk.

Tagged , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *