Ako prvá z našej partie otehotnela Zuzka. Chcela byť dobrou mamou. Dať svojmu synovi to najlepšie. To, čo jej v detstve chýbalo. Začala si čítať a študovať. Vzťahová výchova. Nosenie, dojčenie na požiadanie, spoločné spanie. Bonding. Barefoot. Príkrmy do ruky. Žiadny cumeľ. Žiaden prísny režim. Takmer žiadny kočík. Stala sa fanúšičkou moderných prístupov k rodičovstvu. A svoje novonadobudnuté vedomosti šírila všade navôkol. Až… si o nej začali niektorí ľudia myslieť, že to snáď aj trochu preháňa. Ale ona si šla svoje. Povzbudená novou partiou mamičiek z Modrého koníka, ktoré sa stali jej kamoškami, keďže jej staré kamošky boli zatiaľ bezdetné.
Keď sa jej narodil syn, ja som otehotnela. Ako druhá z našej partie. A len som sa pozerala, na čom to, prepánajána, tá Zuzka fičí. S mojou výchovou, našimi vzťahmi doma, som bola spokojná. Chcela som odovzdávať deťom to, čo a ako som ja sama dostala. Nemala som potrebu nejako zásadne to meniť. Navyše, v mnohom som sa inšpirovala susedkou, ktorá tiež svoje, len o kúsok staršie deti, vychovávala „klasicky“. Pevný režim na spanie i dojčenie. Kočík. Detská postieľka. Dudel. Zavádzanie príkrmov podľa tabuliek.
Tichý boj
A tak sa začal náš tichý boj. Nikdy sme si to nepovedali nahlas, ale (teraz už viem) obe sme to cítili. Atmosféra v našom priateľstve zhustla. A riadne. Keďže som sa voči nej chcela vymedziť, šla som do môjho prístupu v materstve radikálnejšie. Nech vidí, ako sa to robí správne! Hoci sme boli istý čas z našej partie jediné dve „mamičky“, až tak som sa na stretnutie s ňou netešila. A to sa kamarátime od dvanástich rokov a boli sme si pred tým celkom blízke.
Hoci nikdy sme sa otvorene nepohádali, každá z nás „mala PRAVDU“ a zo zákopov zazerala na tú druhú. Nechápala, prečo robí svojmu dieťaťu „zle“, veď „správne sa vychováva“ tým JEJ spôsobom. A vzájomne sme si „nenápadne“ 🙂 posúvali knižky o svojom pohľade na svet. Však tej druhej to snáď dôjde, že jej prístup je úplne celý zlý. Mysleli sme si obe 🙂 .
Neviem, ako dlho by to trvalo, snáď doteraz. Našťastie sme to dokázali ukončiť. Teda Zuzka. Keď som bola v pôrodnici s druhorodenou, prišla ma pozrieť. A ospravedlnila sa mi. !!! Čoo? Vôbec som to nečakala. Úprimne ju obdivujem, že dokázala prísť a povedať prepáč. Za boj, ktorý nebol otvorený, hoci sme ho obe cítili. A ani jedna v ňom nebola nevinne. Tých pár slov uvoľnilo celú napätú atmosféru medzi nami a posunulo nás zas o krok ďalej.
Svet nie je čiernobiely
Doteraz má každá z nás svoj výchovný prístup, ale už sme múdrejšie. Zistili sme, že každej vyhovuje niečo iné. A je to v poriadku. Dokonca, že aj každému dieťaťu vyhovuje niečo iné. Veľmi prekvapivo :). Že prístup sa mení aj časom – inak o veciach uvažuje rodič v prvom roku s bábätkom, keď je ešte neskúsený a plný nadšenia z nových poznatkov, ale ako plynie čas, dieťa rastie, pribúdajú povinnosti, ale najmä skúsenosti a ďalšie deti, zistí, že svet nie je čiernobiely.
Stále som verná režimu, v ktorom má spánok i dojčenie svoje pevné miesto, ale už to neberiem tak tragicky, keď sa nám to trochu posunie, zmení.
Stále mám v spálni detskú postieľku, ale každé ďalšie dieťa v nej spí o trošku menej a o trošku viac je v manželskej posteli.
Stále som fanúšikom kočíka, ale každé ďalšie dieťa je nosené o trošku viac – lebo je to praktické a moje voľné ruky potrebujú aj staršie deti.
A Zuzka je na tom podobne – pri druhom synovi zistila, že sú deti, ktoré lepšie spia, keď sú samé ako „prilepené“ na rodičov. Že kočík je vlastne celkom užitočná pomôcka. Že vo výchove sú niekedy pevná ruka a pravidlá nevyhnutnosť.
Priateľstvo je viac, ako vlastnenie pravdy.
A tak sa každá pasujeme so svojim materstvom, deťmi, vzťahmi, výchovou, ale už spolu nebojujeme. Naučili sme sa, že priateľstvo je viac ako „vlastnenie pravdy“. Že iný pohľad na výchovu môže byť obohacujúci. Lebo nikdy nevieš, s čím príde tvoje dieťa o rok, alebo čo bude fungovať na to mladšie. A cítim slobodu – už „nemusím“ byť fixovaná len na „tradičný“ spôsob výchovy a dokazovať niekomu, že je to lepší prístup, som otvorenejšia aj novým pohľadom.
Každá z nás má svoju cestu materstvom
Mám mnoho dlhoročných priateliek, ktoré sú medzičasom tiež mamami. Každá preferuje trošku iný prístup a je to úplne prirodzené. Po tejto skúsenosti so Zuzkou si veľmi vážim, že sa dokážeme normálne porozprávať o hocičom, aj o výchove – kto čo ako robí, komu čo ne-/funguje, ako svoje materstvo prežívame. Že sa svojou odlišnosťou vieme vzájomne inšpirovať a nepotrebujeme viesť žiadne nezmyselné žabo-myšie vojny.
Našu story som napísala aj preto, lebo, bohužiaľ, asi nie sme s týmto príbehom jediné (vid článok na rodinka.sk). Je prirodzené, keď materstvo prehodnotí naše priateľstvá a bezdetné kamarátky nám zrazu nie sú najbližšie. Ale je smutné, keď si rozbroje spôsobujeme samy svojou hlúposťou a pýchou.
Deti sa snažím vychovávať podľa toho, čo považujem za najsprávnejšie. Aj na blogu píšem veci, ktoré mi v tom pomáhajú. V mojej realite, s mojím zázemím, históriou, vzťahmi, minulosťou, pohľadmi na svet, prioritami. A je mi jasné, že nie každému môj výchovný prístup „sadne“. Každá z nás má svoju cestu ako sa stať „spokojnou maminou“ a mať spokojné deti, spokojnú rodinu…
Prajem vám veľa krásnych chvíľ s vašimi priateľkami a najmä, aby ste nachádzali svoju cestu byť spokojnými maminami. 😉
PS: Publikované so Zuzkiným súhlasom. 😉
