Keď som ešte počas vysokej školy blogovala, chcela som sa venovať aj dvom mne blízkym a inšpiratívnym ľuďom. Otcom mojich rodičov. Každý z nich bol úplne iný a výnimočný v totálne rozdielnych veciach, ale obaja mali môj obdiv. Vtedy som sa k tomu nedostala. Nuž aspoň teraz, keď tu už nie sú medzi nami, im chcem vzdať takouto formou poctu.
Starý ocko bol mamin otec. Bol bezodnou studnicou nápadov, ktoré zvykol aj realizovať – buď on alebo v konečnom dôsledku široké príbuzenstvo. Hoci niektoré z nich boli bláznivé – napríklad tak 5-6 rokov dozadu vysadil na záhrade asi 60 ks smrečkov na vianočné stromčeky. Doteraz prežilo asi 20 ks a majú max 0,5 m, takže budú použiteľné najskôr o10 rokov. Ale raz z nich bude biznis J. Iné jeho nápady sa však napriek počiatočnej nedôvere napokon stretli s pozitívnym ohlasom – napr. tzv. Semiramidine visuté záhrady, ako nazval vyvýšené záhony, ktoré dal urobiť, aby sme sa pri obrábaní nemuseli zohýnať. Alebo každoročne vylepšovanie homemade záhradného zavlažovacieho systému, ktorý úspešne funguje doteraz.
Ako malá, ale aj väčšia som niekedy nechápajúc počúvala dospelácke reči pri spoločnom sobotnom obede na záhrade, ktoré sa z počiatočných pikošiek z pracovných stretnutí postupne presunulo do fantazírovania a vymýšľania. Väčšinou úplne absurdného a nepoužiteľného, ale všetkých pobavilo a každý doň mohol prispieť svojou troškou. Viete, aké je super len tak spolu sedieť, vymýšľať si a smiať sa? 🙂
Ďalšou vecou, ktorú na ňom obdivujem, je pracovitosť. Naučil sa ju v rodine. Ako druhý najstarší musel v ťažkých časoch po vojne pomáhať rodičom postarať sa o ďalších štyroch mladších súrodencov. S úsmevom na tvári spomínal, ako asi ako 10-roční varievali kašu mladšiemu bratovi, keď si mama zlomila nohu. Bola riedka, tak pridať trochu krupice, potom zase mlieka, krupice, mlieka… až mohli neplánovane nakŕmiť celý dom J. Ako chodili vykladať vagóny, keď otca notára vyhodili z práce a životná úroveň 8-člennej rodiny zrazu prudko klesla… Ako vyrábal rôzne elektronické hračky pre potešenie svojich detí, napríklad kňučiacu gumenú mačku, elektronickú pestúnku či televízor. Ako vlastnými rukami intelektuála postavil rodinný dom na záhrade, ktorú miloval. A pracoval až do smrti. Bol aktívnym riaditeľom vlastného vydavateľstva, napriek svojmu pokročilému veku 79 rokov. Ani som mu nechcela veriť, že prvú knihu napísal ako 23-ročný: Mám tranzistor, čo s ním. Potom ako aktívny motoristický novinár vydal Mám automobil, čo s ním. A keď tých kníh pribudlo ešte viac, „naštvala“ sa stará mama a napísala Mám manžela, čo s ním 🙂 .
Rodinné puto medzi jeho súrodencami a ich rodinami, čiže vlastne aj nami, je stále silné. V najužšom súrodeneckom kruhu sa stretávali každý mesiac, v širšom oslavujeme rôzne spoločné udalosti aspoň 3x počas leta. A tí najstarší nikdy nezabudnú zdôrazniť, aby sme sa stretávali, aj keď tu raz už nebudú a aká je rodina dôležitá. Verím im :). Nepoznám mnoho rodín, ktoré by sa stretávali aj do tretieho kolena, a to viackrát do roka. Hoci potom máte na svadbe bežne 100 ľudí, stojí to za to. Pevne dúfam, že aj s mojimi súrodencami nám vydržia také dobré vzťahy aspoň do tej osemdesiatky 🙂 .
V dôchodkovom veku sa zo starého ocka stal i hudobník. Klarinet dostal k 60-tke, neskôr mu pribudol ešte saxafón. Noty nepoznal a hrať sa naučil len podľa sluchu. Neviem, ako sa to naučil, jednoducho to zrazu vedel. Nebol ranostaj, ale k rannému rituálu patrila aj hudobná polhodinka. Keď vyhrával popoludní na záhrade a jeho tóny sa niesli polovicou dediny, susedka doteraz spomína, ako si na dome otvorila okná, sadla si, kochala sa letnou záhradou a relaxovala pri jeho koncerte.
Veľkodušnosť je vlastnosť, ktorá často zostáva skrytá. Že starý ocko dával občas peniaze nám, vnúčatám, to je bežná vec. Ale byť veľkodušný a rozdávať aj cudzím, nie je také samozrejmé. On to však nevystatoval na obdiv. Len občas, keď som vyberala poštu, som našla list tu z jedného, tam z iného rehoľného spoločenstva alebo správu od adoptívneho dieťaťa z Indie, ktoré podporoval. Keď sa ma pred pár rokmi len tak medzi rečou spýtal, kde nájde číslo účtu zbierky pre bojmi zmietanú Ukrajinu, musela som sa zamyslieť, koľko zo svojho dávam druhým ja.
Teraz, keď si pripomíname už tretí rok, čo od nás odišiel, uvažujem, aký odkaz nám zanechal… nie je dôležité to, že bol svojho času najmladší rádioamatér v Československu, že napísal x kníh, televíznych scenárov a nespočetné množstvo článkov o popularizácii vedy a techniky, že bol desať rokov autorom štvrtkovej rozhlasovej relácie Pozor, zákruta!, že vo svojom vydavateľstve vydal stovky popularizačných kníh (nielen) o histórii Slovenska, kompletné dielo Vojtecha Zamarovského, že „jeho“ Proglas dostali prezidenti Putin aj Bush na stretnutí v Bratislave, že ako dlhoročný zakladateľ a šéfredaktor časopisu Elektrón, neskôr Quark dokázal prebudiť záujem o vedu a techniku v niekoľkých generáciách mladých ľudí, že za svoju celoživotnú prácu popularizátora vedy a techniky dostal niekoľko vyznamenaní… Nie je dôležitá ani celá kopa ďalších profesionálnych úspechov, na ktoré bol právom hrdý.
Otázku, ktorú si kladiem, je: kým bol pre mňa? Čo sa od neho môžem učiť ja? Čo som si zobrala z hodnôt, ktoré boli pre neho skutočne dôležité a ktoré sa nám snažil odovzdať? Bola to najmä rodinná súdržnosť, pracovitosť, veľkodušnosť, dobrota, viera, tvorivosť, kuchárske umenie a v neposlednom rade aj láska k Slovensku a k našej histórii.
Všetkým nám prajem, aby sme pamätali na odkazy našich starých otcov a mám, nosili ich v srdci, či aspoň príležitostne si na ne spomenuli.
Všetko najlepšie, milý starý ocko, k tvojim nedožitým 82. narodeninám!
