Ako postupne moji starí otcovia odchádzajú z tohto sveta, zamýšľam sa nad tým, aké výnimočné životy prežili. Aj keď častokrát nie ľahké, ale v mnohom inšpirujúce. A hoci každý z nich bol úplne iný a žil v inom prostredí, z oboch ich životných príbehov môže načerpať každý.
Náš dedko Vincko bol nezabudnuteľný turista, milovník hôr a prírody, ktorý neobsedel na mieste a rád sa s každým porozprával. V 65-ke zdolal Mt. Blanc, ako 81-ročný vyšiel po vlastných na Lomnický štít. Aj za málo peňazí precestoval pol Európy a zažil toho fakt veľa. Aktívny do posledných dní.
Už jeho príchod na svet bol netradičný. Narodil 1. januára 1929 v Oščadnici. Keďže podľa kroník to bola najstudenšia zima 20. storočia a teploty dosahovali rekordných -40°C, do farskej matriky sa zápis dostal až o dva dni neskôr. Celý život tak mal narodeniny oficiálne posunuté.
Vyrastal v chudobnej rodine s piatimi súrodencami, v ktorej sa naučil pracovitosti, skromnosti a húževnatosti. Tieto vlastnosti sa mu zišli, keď sa učil za krajčíra, ale aj neskôr ako lesníckemu pomocníkovi či pri práci v žiarskej hlinikárni.
Z celého jeho životného príbehu ma však najviac fascinuje jeho láska k horám. Hovorieval, že jeho turistickými začiatkami bola hrebeňovka Nízkych Tatier aj s manželkou a s priateľmi hneď v prvé leto po svadbe. Že tam to všetko začalo. A potom, postupne s turistickým oddielom dôkladne spoznal a pochodil celé Slovensko.
Jeho turistické skúsenosti a zážitky sa dostali do vyššieho levelu, až keď oslávil 60-tku. Mal šťastie, že do dôchodku nastúpil v ´89, keď sa otvorili hranice. Keďže v tom čase bola pre našinca Západná Európa neskutočne drahá, lowcostové cestovanie, ktoré som zažila ja počas vysokoškolských čias (o 20 rokov neskôr) by bolo na ich pomery už pomaly luxusný a drahý výlet. Stravovanie len z vlastných zásob – paštiky, klobásy, sáčkové polievky a pod. Spanie na zemi v predsieňach vysokohorských chát (občas sa nad ním zľutovali, vidiac jeho vek, a dovolili mu prespať aj dnu) či inde kade-tade. Kdesi, tuším v Barcelone, strávil noc na drevenej kostolnej lavici v odomknutom kostole… Trošku tak na štýl bezdomovca. Lenže po takejto „kvalitnej“ noci, „kvalitnej“ strave a vo veku dôchodca sa ráno zobudiť plný síl a podať plnohodnotný turistický výkon, to už nie je žiadna brnkačka.
S rôznymi zájazdmi tak pochodil Alpy, Dolomity, Pyreneje, Karpaty, vystúpil na Olymp, plavil sa po Níle, navštívil Svätú Zem. Rodinnú latku nasadil skutočne vysoko – v 65-tich rokoch vystúpil na Mt. Blanc a hoci pri zostupe prežil 50-metrový pád do ľadovcovej trhliny, neodradilo ho to od ďalších výletov. Dlho držal prvenstvo najstaršieho zákazníka istej cestovnej kancelárie. Dokonca ho pred zájazdom párkrát odmietli kvôli jeho veku poistiť, podarilo sa to až na príhovor majiteľa cestovky. Aj vo vyššom veku nad 70- 80 rokov zdolával so synom a jeho rodinou tatranské vysokohorské štíty v kondícií, ktorú mu mohli závidieť aj dospievajúci mladíci.
Myslím, že všetkých nás fascinovala najmä jeho životná aktivita – nevydržal dlho sedieť so založenými rukami a každý deň musel niečo robiť – či už v záhrade, v dielni, kde ešte poslednú zimu prešíval kožuch pre sestru, alebo ísť sa prejsť aspoň na neďaleký Šibák. Hocikedy sa len tak vychytil a išiel pozrieť tu sestru na Kysuce, tam brata na Považie, či nás do Bratislavy. Precestoval pol Slovenska, spravil si výlet, hocikde sa zastavil, porozprával s ľuďmi a išiel ďalej.
Bolo pre mňa veľkým zážitkom sledovať, ako sa nebál hocikomu prihovoriť a dokonca ani jazyk preňho nebol žiadnou bariérou. Pamätám sa, ako raz na turistike v rakúskom Eisenerzi ukazoval na vrchole kopca neďaleko stojacim rakúskym turistom historickú fotografiu a vysvetľoval im, že jeho otec s bratom tam kedysi dávno pracovali. Vystačil si s 2-3 slovami, rukami, nohami – jazyková bariéra preňho neexistovala.
Na zimné obdobie si záľubu našiel aj v kultúre – bol fanúšikom organových koncertov a počas celej sezóny si ich chodieval naživo vypočuť do Rozhlasu či bratislavského Blumentálu.
Dnes je doba iná – či už čo sa týka odchodu do dôchodku i možností cestovania. A hoci sa to pomaly mení, stále je dosť starkých, ktorí odchod do dôchodku vnímajú už len ako „čakanie na smrť“. Myslím si, že aj my mladí máme častokrát príliš veľa výhovoriek na to, aby sme otvorili svoj život dobrodružstvu, vybrali sa do prírody prevetrať si hlavu a telo alebo sa len tak milo prihovorili neznámym. A práve v tomto nám môže byť dedko inšpiráciou.
Dedko, bol si pre nás všetkých veľkým vzorom. Naučil si nás láske k prírode, k horám, k turistike, ale najmä k životu. Obdivovali sme tvoju životnú aktivitu a radosť zo života a pri pohľade na teba túžime aj my prežiť taký naplnený život, ako si mal ty. Vďaka Ti za všetko! Už je to rok, čo si nás opustil, ale Tvoje posolstvo si stále nesieme vo svojich srdciach a životoch. Odpočívaj v pokoji!
