Tipy & triky

Ťaháky, ktoré pomáhajú v samostatnosti

Rada by som sa s vami podelila o pár „plagátikov“, ktoré u nás v domácnosti visia a pomáhajú deťom byť samostatnejšie, mať slobodu voľby a prehľad v čase. Predovšetkým však znižujú frekvenciu okrikovania. Vďaka tomu máme doma lepšiu atmosféru a spokojnejšie deti – i rodičov. 😉

Pomôž mi zvládnuť to sám…

Táto myšlienka od Márie Montessori o vedení detí k samostatnosti ma nesmierne oslovuje. Nie som odborníčka na jej pedagogiku, ale so základnými prístupami som sa zoznámila. Aj v realite vidím, že deti chcú robiť veci samé, chcú sa zapájať, chcú preberať zodpovednosť. Keď môžu o niektorých veciach rozhodovať, cítia od nás dôveru a to im dáva pocit slobody a väčšej spokojnosti. Netrpia frustráciou a ľahšie potom spolupracujú aj v oblastiach, kde na výber veľmi nemajú.

Rada by som sa s vami podelila o pár ťahákov, ktoré sa nám doma osvedčili. V kúpeľni a na záchode, pri domácich povinnostiach, balení si oblečenia na dovolenku a pri sledovaní času.

V kúpeľni a na záchode

Keď okolo veku štyroch rokov začali byť deti úplne samostatné v používaní záchoda a ja som čakala, že už by mohli celý proces zvládnuť sami, nefungovalo to. Tých „záchodových“ úloh bolo tak veľa, že vždy dobrú polovicu zabudli. A tak som ich stále kontrolovala a okrikovala.

Vycikať sa. (Najlepšie do záchoda a nie mimo.)
Utrieť sa.
Spláchnuť.
Zavrieť dvere.
Zhasnúť svetlo.
Umyť si ruky.

Na také malé dieťa, ktoré berie celé cikanie ako nevyhnutné zlo, ktoré ho odvádza od hry, je tých úloh jednoducho príliš veľa. Ak sa im podarilo zvládnuť jednu-dve, mohla som byť rada. Takže stále som po nich vykrikovala, čo zabudli a vracala ich späť od hry, nech si to dokončia. Bolo to o nervy. A potom mi napadol zlepšovák – spravím im ťahák!

Tak som za ich asistencie nakreslila takýto návod a spoločne sme ho slávnostne nalepili na záchodovú stenu.

Nemalo to zázračný účinok, že by som odvtedy už nemusela deti nikdy upozorniť (ha ha 😀 ), ale frekvencia výrazne klesla. Väčšinou som sa ich len spýtala – pozrel si si dobre zoznam? A oni sa vrátili a hneď vedeli, ktorý krok zabudli. Tým, že úlohy si odvtedy mohli kontrolovať sami, časť zodpovednosti za ich splnenie prešla i na nich. A myslím si, že to tak aj vnímali. Nehnevali sa tak na mňa, že ich ťahám späť od hry k nesplneným povinnostiam. Ak som ich aj upozornila, vzali to oveľa lepšie. Naozaj to vtedy trochu upokojilo to neustále okrikovanie – ktoré nebavilo ani mňa, ani ich a ani neprispievalo k dobrej nálade.

Takže keď som teraz pri námatkovej kontrole zistila, že mi syn s čistým svedomím povie „áno, umyl som si ruky“ a pri tom si ich len opláchol vodou bez mydla (fakt neviem, prečo nastal tento regres), došlo mi, že potrebuje nejaký „pripomínač“. Aby sa zvýšila jeho šanca na úspech. A znížila frekvencia môjho rozčuľovania sa. Lebo naozaj ma to vie riadne vytočiť, keď nevie naplniť toto moje úplne elementárne očakávanie (ktoré doteraz celkom zvládal).

Keďže už je veľký, pozvala som ho do procesu tvorby.

  • V poslednej dobe často zabúdaš na mydlo, čo by sme s tým mohli spraviť?
  • Nakreslím si obrázok.
  • Čo naň dáš?
  • Ruky a mydlo.
  • Dobre a kam ho nalepíme?
  • Na dvere.

Obrázok si nakreslil aj nalepil sám. Na dvere kúpeľne. Po pár dňoch však zistil, že to nie je vhodné miesto – že veľmi nepomáha. A tak si nakreslil druhý obrázok (vhodnejšieho formátu) a nalepil si ho na poličku nad umývadlo. Účinnosť sa konečne zvýšila. 🙂

To, že bol syn pozvaný do celého procesu, mal v ňom veľa slobody a mohol si ho sám manažovať, hodnotím ako veľmi pozitívny krok. Vďaka nemu zobral problém za svoj a prebral zodpovednosť za jeho riešenie. Navyše, darí sa mu s ním lepšie bojovať.

 

Balíme sa na dovolenku

K samostatnému obliekaniu sa sme prešli, keď mali deti 3 a 4,5 roka. Do izbičky dostali skrinku so svojim oblečením – predtým bolo uložené v spálni, keďže ich obliekanie som riešila prevažne ja. Takto dostali väčšiu slobodu drobci – sami si mohli vybrať, čo si ráno oblečú. Tie kombinácie boli niekedy riadne divoké, ale za tú spokojnosť to stálo. 🙂

Keď sme odchádzali na najbližšiu dovolenku, nechala som ich, nech sa zbalia sami. Pripravila som im lístoček – koľko kusov ktorého oblečenia. Spočiatku im robili problém aj niektoré číslice, takže som ich doplnila správnym počtom bodiek. 🙂 Opäť – aj oni idú na dovolenku, tak nech vedia, čo si berú. Hovorím o bežnom oblečení – otepľovačky, čiapky, rukavice a podobne komplikovanejšie veci som chystala ja. Každý si oblečenie nachystal na svoju posteľ a potom sme ho podľa lístočka už len skontrolovali (a prípadne doplnili.) 🙂

 

Zoznam úloh

Domáce povinnosti nemajú deti napevno rozdelené. Keď si však občas naplánujeme, čo všetko treba spraviť a tých úloh je na osobu viac ako jedna, spravím im zoznam. Vzhľadom na to, že nevedia čítať, tak kreslený. Baví ich sledovať, ako im jednotlivé úlohy maľujem každému na jeho papier. Všetky činnosti tak dostanú primeranú pozornosť – deti si dobre uvedomia, čo idú robiť. Bežia ich splniť, aby si ich nakoniec mohli preškrtnúť. A áno – niekedy kreslenie dvoch zoznamov trvá aj dlhšie ako práca samotná. 😀

 

Kalendáre – kde sme?

Od určitého veku vnímam u detí potrebu orientovať sa čase. V dňoch, týždňoch, mesiacoch i hodinách. Nad kuchynským stolom nám už dlho visí mesačný kalendár. Pridali sme naň spinku, ktorá ukazuje aktuálny deň. A keď sa blížila nejaká významná udalosť (sviatok, dovolenka…), nakreslili sme ju k danému dňu. Deti si začali počítať, koľkokrát sa ešte vyspia a nastane deň „D“.

Po čase som zo skrine vytiahla náš „rok“ – koleso s ročnými obdobiami, mesiacmi a ich typickými znakmi. Vyrobili sme ho už dávno, keď sme sa v rámci domácej škôločky rozprávali o ročných obdobiach. Upevnila som ho nad kalendár, doplnila ďalšiu spinku – ukazovateľ a vnímanie času sa opäť rozšírilo.

A tak sa teraz môžeme rozprávať, kto má kedy narodeniny (v ktorom mesiaci), či kedy budú Vianoce a je to pre nich oveľa konkrétnejšie. Tie narodeniny rôznych rodinných príslušníkov a kamarátov sú naozaj obľúbenou témou.  😉

Vytlačený kalendár sme využili aj nedávno na liečení. Vyznačila som deň, v ktorý sme prišli aj kedy budeme odchádzať. Aj ďalšie významné momenty – kedy sa vymenia staré mamy, ktoré nás sprevádzali, či kedy nás príde pozrieť ocko. A aby sme videli, ako sa dni plynú, vždy sme večer nakreslili, čo sme v ten deň robili a na záver sme ho preškrtli. Minulý rok som kreslila všetko ja, teraz sa už toho chopili decká.

Minuloročný kalendár na liečení

Sledujeme čas – ručičkové hodiny

Na narodeniny som si želala nástenné hodiny. Ani jedny ručičkové hodiny sme v celej domácnosti nemali. Sú skvelým pomocníkom! Umiestnené na viditeľnom mieste v obývačke pomáhajú deťom orientovať sa v čase. Využívam to, keď potrebujem ukončiť alebo začať nejakú činnosť. Kúzelná veta znie: „Kým bude ručička na deviatke, môžete sa hrať.“ Dávam si pozor, aby ma pri podobnom vyjadrení deti skutočne vnímali a aby sa na tie hodinky aj naozaj pozreli. Keď ich neskôr o päť či desať minút stopnem, väčšinou až tak veľmi neprotestujú. Dopredu vedeli, že budeme končiť.

Opačný prípad je keď si trénujú trpezlivosť. Vedia, že má prísť stará mama, ale naozaj ma nebaví odpovedať im každých päť minúť, že dorazí až za hodinu. Tak sa postavíme k hodinkám, na nich im ukážem, v akej polohe budú ručičky, keď príde návšteva a potom si chodia čas sledovať sami. Bez mojej pomoci. Niet nad samostatné deti. 😉

Ďalšie plány

Niekedy nám i tá bežná rutina trvá dlhšie, ako by som si želala – či už ráno, keď sa chystáme do škôlky, alebo večer, pri ukladaní do postelí. Občas detičky pekne spolupracujú, inokedy ich musím po každom kroku naháňať do toho ďalšieho. Zvažujem preto pripraviť deťom zoznam úloh na suchý zips, kde si budú môcť presunúť splnenú činnosť z jedného miesta na iné. Verím, že by im to mohlo motivovať k tomu, aby si jednotlivé úlohy vedeli odsledovať aj sami. Prezliecť sa, umyť si zuby, ustlať si posteľ, vycikať sa… Veď to nie je nič náročné, no nie? 🙂

 

Poznámka pod čiarou

Moje maliarske schopnosti vnímam tak asi na úrovni druhej ľudovej, ale ako som pri deťoch stratila zábrany spievať, tak aj kresliť. Stále mi to ide lepšie ako maláčom a pokiaľ nepoznajú písmenká, veľa iných možností nemám. 😉

 

Máte aj vy nejakých nemých pomocníkov, ktoré deťom pomáhajú byť samostatnejšie? Podeľte sa o ne!

 

Tagged , , , , , , , , , , , , , , , , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *