V sobotu sme boli na návšteve v hračkárstve. Deti si hodinu pozerali všetky regály, obdivovali hračky a potom úplne v pohode odišli domov. Bez kriku a protestov, že TOTO si chcú kúpiť. Bola som na ne veľmi hrdá. 🙂
Ani neviem, ako sme sa dostali k tomu, že pôjdeme do hračkárstva. Ale deti sa na to veľmi namotali a keďže sme v predchádzajúci deň nakoniec išli za kamarátmi, v sobotu odmietli Zahrajkov koncert (!) a zavelili smer hračky.
Dopredu som povedala, že môžeme ísť, ale nič im nekúpim. Kubko sa snažil chvíľku vyjednávať, že aspoň jednu hračku. Keď som to zamietla, skúšal, či mu ich môžem odfotiť. OK, tie, čo sa mu budú páčiť.
S tým problém nemám, aspoň budú nejaké tipy pre Ježiška. 😉
Prečo to šlo tak bezproblémovo?
- Dopredu sme si vyjasnili, že dnes nič nekupujeme.
- Sú zvyknutí, že v obchode nič extra neberieme. Občas si môžu vybrať sladký koláčik, či jogurt aj z tých, po ktorých by som ja nesiahla. Ale lízatká či cukríky sú tabu. Hanka ich síce zakaždým dranká, ale ja ju zakaždým pokojne zruším.
(Raz sa mi istá mamička na ihrisku sťažovala, že prečo majú pri pokladni tie lízatká, takto musí dcére pri každej návšteve potravín jedno kúpiť. Inak by vraj spravila strašnú scénu. Nevedela som sa vcítiť do jej situácie. NIE u nás znamená NIE a bodka. Hanka mala isté obdobie, kedy sa hádzala o zem, ak nebolo po jej. Ale v súvislosti s obchodom mi to nikdy nespravila. Vedela, že aj tak by jej to nepomohlo.)
- Už týždeň sa s deťmi rozprávame, že pretriedime hračky. Sľúbila som, že ak vyradia tie, s ktorými sa už nehrajú, potom môžu miesto nich dostať niečo nové. No a zatiaľ sme sa k tomu nedostali… Takže vedia, že táto podmienka zatiaľ splnená nebola.
- Radi si čítajú katalógy. Našu cestovnú literatúru tvoria najmä staré LEGO a PLAYMOBILE katalógy. Sú tenké a deti ich milujú. Dostanú sa k nim párkrát do roka a zakaždým ich študujú s nadšením. Potom som si uvedomila, že ísť do hračkárstva je niečo podobné. Popozeráš si, čo tam majú, potešíš sa z toho a hotovo. Nič viac nečakáš.
Vyrastať v miernosti a učiť sa čakať na to, po čom túžim, považujem za skvelú výbavu do budúcnosti.
Teším sa, že netúžia po každej blbosti. Že sa vedia ovládať. Že sú spokojní aj bez toho, aby museli mať stále niečo nové. Mám radosť z viacerých dôvodov: z pohľadu minimalistického prístupu v domácnosti, z pohľadu šetrenia životného prostredia i našej peňaženky. Ale predovšetkým kvôli tomu, že učiť sa čakať na to, po čom túžim, považujem za niečo mimoriadne formujúce charakter. Určite užitočnejšie, ako naučiť dieťa, že dostávať neustále ďalšie a ďalšie veci je v pohode. Pretože to je len najlepšia cesta k zvyšovaniu konzumu a budovaniu si závislosti od nakupovania.
PS: Budúci týždeň sa manžel vráti zo služobky a nejaké drobnosti im prinesie. Už som mu poslala pár dnešných úlovkov na inšpiráciu. 😉 Nie sme úplne krkavčí rodičia a občas tým našim detvákom aj doprajeme. 😉
